Tajomné počasie

      Zobúdzam sa do ďalšieho rána. Niečo mi hovorí pozri sa von. Cez žalúzie je vidno slnečné lúče a............. SNEH! Odostriem žalúzie, pozriem sa ešte raz no nič sa nemení. Fúka chladný studený vietor, ktorý rozfúkava sneh, ohýba stromy. Nie je tam ani živej duše. Pri predstave, že mám ísť do obchodu na nákup mi behajú zimomriavky. Zas je to tu, ešte sa to stále neskončilo. Chlad, zima, sneh, vietor, ostré žiarivé lúče slnka. Asi každý z nás už má tej zimy dosť. Aj ja.

      Včera som si myslela, že už bude fajn, lebo bolo celkom už teplejšie, no videla som niečo nezvyčajné, čo som si možno doteraz ani tak nevšimla, alebo som nebola v takom čase na takom mieste.

      Začalo sa to včerajším večerom keď som bola pozrieť môjho starého dobrého kamaráta v Levoči. Ako tak vychádzame z baru, ideme priamo na autobusovú zastávku pozrieť sa kedy mi ide autobus domov. Cestou do ďalšieho úkrytu sa to začalo. Hľadali sme Malý a Veľký voz, no zrazu začal fúkať chladný vietor, ktorý zosilnel, zdvíhal sa hore, hviezdy zahalili mraky, ani jednej hviezdy už nebolo vidno a zrazu začal padať slabo sneh. Vietor bol čoraz silnejší a sneh čoraz väčší, naša cesta sa krátila, už sme boli skoro pri cieli, keď zrazu... Hovorím kamarátovi: ,, Pozri sa dozadu, no nie je to krásne?’’ Keby ste to videli ten krásny pohľad, ktorý poskytovala svietiaca lampa na námestí, ako vietor víri sneh, ako ho zdvíha hore. Možno si poviete strelená som, že čo tu všetko píšem, za nezmysli. Možno aj hej. Každý by sa v tej chvíli utekal skryť. Trošičku sme postáli a išli sme ďalej, lebo fakt bola zima a sneh nám padal rovno do očí. Také tajomné počasie. Pre väčšinu z Vás iba obyčajné, lebo nikto sa nezadíval do niečoho, čo sa mu možno zdá stereotypné, chladné, ale pri tom pohľade nad lampou, som cítila, že to počasie v sebe skrýva. Škoda, že som vtedy nemala foťák a ukázať Vám ten krásny pohľad. Toto je len ukážka toho čo včera asi bolo. 

       Každé počasie má svoje čaro, je niečím krásne. Čo malo znamenať to včerajšie? Hnev? Ďalší začiatok zimy? Lúčenie zimy? Hmmm naozaj neviem. 

                                           6.12.2008

Áno presne tak, je to deň kedy je Mikuláš. Prečo práve o tomto dni som sa rozhodla napísať článok? Asi preto, lebo práve tento deň, v tomto roku bol pre mňa niečím výnimočným s čím sa človek nestretáva každý deň. 
Naša trieda je veľmi výnimočná. Keďže som žiačkou Cirkevného gymnázia, snažili sme sa vymyslieť na nejaké sviatky, nejaké predstavenia, aby sme sa neučili. Ako aj minulý rok - 2007: Živý Betlehem, Mikuláš. Ako druháci sme zorganizovali skupinku ľudí z našej triedy, kto bude robiť Mikuláša, Anjela a Čerta. Na Mikuláša sme sa rozhodli ísť do každej triedy, aby sme im spestrili vyučovanie. Všetci sa učili, ale veľmi sa potešili, keď sme im ho prerušili. V ten rok som robila čerta ( čo sa na mňa aj podobá ). Všetci boli radi, lebo prvý krát na škole sme niečo také zorganizovali, keďže naša škola je veľmi mladá, mali sme tam aj málo tried. 
Tento rok sme sa rozhodli tak isto spraviť Mikuláša. Pribudli nové ročníky, noví prváci. Tento rok som hrala v role Anjelika ( vymenila som si úlohu s čertom ) No nemysleli sme si, že to takto dopadne tento rok... sklamanie... 
Isto sa pýtate, že prečo? Išli sme postupne po všetkých triedach. Najprv sme boli v našej triede, potom k našim tretiakom ( tam to bolo asi najlepšie, čo som si myslela, že to dopadne najhoršie ), k štvrtákom ( tam sa to už začalo... ale dalo sa celkom ), a prváci...
Človek si myslí, že spraví tým druhým radosť, nech majú nejaký zážitok na našej škole... No, ale toto nám stačilo celej našej skupinke, že do ďalších tried nepôjdeme. 
So spolužiačkou, ktorá robila čertíka, sme došli k záveru, žeby sme mohli ísť do Charity, aby sme urobili niekomu radosť, kto si to ozaj zaslúži. A tak sme tento náš plán povedali našej triednej učiteľke. Veľmi sa potešila, že niečo také nás napadlo a tak zavolala do domu Charitas na Mieri, kde sú postihnuté detičky. Náš Mikuláš, nemohol ísť s nami, no po telefonáte sme zistili, že Mikuláš tam už bol, ale Anjel s Čertom ešte nie a tak sme išli. Detičkám sme kúpili niečo sladké. 
Detičky sa čudovali, že sme prišli a tak sme im povedali, že sme sa dozvedeli, že Mikuláš tu už bol, ale my sme sa stratili cestou a tak sme až teraz prišli. 
Rozprávali nám básničky, rozprávali sme sa s nimi, boli pri nás. Mali ste vidieť tých ľudí, čo sa o nich starajú, s akou láskou, koľko energie majú. Nezabudnem na to ako sme boli pri detičkách v jednej izbe kde boli na vozíčkoch, nevedeli hovoriť a ja som bola pri jednom chlapčekovi, ten úsmev... niečo krásne. Chlapček sa strašne tešil, aj keď to nebolo vidno na prvý pohľad, ale keď ste videli ten úsmev, až slzy do očí sa tlačili. Vtedy sa mi toľko veľa myšlienok preháňalo hlavou, že prečo je to všetko tak ako to je. Prečo si ľudia nevedia vážiť aj to málo, čo majú. Ako aj napr. na našej škole s tým Mikulášom. 
V ten deň to bol pre mňa veľmi silný zážitok. Ako sme sa s nimi rozlúčili, vyšli sme vonku, slzy mi išli po lícach. Prišlo mi to tak všetko ľúto. Obdivujem tie detičky, že aj napriek všetkému, čo je s nimi, na každom a jednom vidíte ten krásny úsmev, ktorým sa Vám vedia odvďačiť. 
Ľudia, každému z Vás, by som priala vidieť ten úsmev na detských tváričkách, ktoré sa Vám vedia odvďačiť úsmevom. Bol to krásny pocit, ešte stále to mám pred očkami. Nie je nič krajšie ako úsmev detí.

...new príspevok po dlhej dobe...

Isto si poviete, že konečne po takej dlhej dobe nové príspevky :) Pravdu máte. Čítaním blogu môjho veľmi dobrého kamoša Peťka ( http://simplyedy.blogspot.com/ - pozri keď chceš fakt super príspevky ) som si povedala, žeby sa zišlo už konečne niečo hodiť aj na môj blog. V mojej hlavičke sa toho veľmi veľa urodilo a veľmi veľa som toho zažila a tak to tu budem postupne dávať sem na blog. Poteším sa aj Vašim názorom k článkom, aspoň budem vedieť, aký máte Vy názor k tej téme, čo budem písať. Prajem Vám príjemné čítanie mojich článkov :D 

Stal si sa dospelým?

  Čas detstva má veľký význam. Má to byť obdobie, v ktorom zažívame veľa radosti, smiechu a hlavne život bez starosti. 
  Čas dospievanie je zas obdobím, v ktorom by sme mali dozrieť, dorásť do dospelosti a prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia aj skutky.
  Dospelí plnia v tomto procese úlohu deťom v ich raste pomáhať a podporovať ich. Byť dospelý neznamená mať ,,18’’ rokov a mať myslenie ako dospelý človek, byť dospelým sa môže stať aj neplnoleté dieťa. Iste sa pýtate, že prečo? Ako je to možné? 

  Rodičia si väčšinou nevyberajú deti do roly dospeláka, ale zvyčajne preto, že ich k tomu donútila životná situácia. Často je spojená so stratou v rodine – so smrťou blízkeho človeka, s rozchodom rodičov, s alkoholizmom, či neverou jedného z rodičov... Nech je už príčina akákoľvek, dopad na dieťa je podobný. Buď sa cíti zodpovedné za niečo alebo neuspeje, prežíva pocit viny, či hanby ako napr. ,, ja za to nemôžem’’, ,, nezvládol som to, zlyhal som ’’ a pod. Niekedy zas deti poskytujú rodičovi moc vo forme ’’bútľavej vŕby’’, napr. ,, Povedz, pomôž mi, čo mám robiť? Mám sa s Tvojím otcom rozviesť? Už iba ty si moja jediná nádej. ’’ A tak sa dieťa dostáva do zvláštnej situácie. Má voľbu medzi otcom a mamou. Je to veľmi zložitá úloha, aby to dieťa zvládlo. Má rado predsa oboch rodičov, obaja ho vychovávajú a dávajú mu dostatok lásky. Keďže je rodič sám v hlbokom prežívaní žiaľu, nevie byť v tejto chvíli oporou pre dieťa. Ďieťa je odkázané samo na seba alebo na pomoc druhých. Tak isto potrebuje nevyhnutne podporu, najlepšie je to nejaký dospelý človek, ktorého má rado alebo osoba, ktorej dôveruje. Svet je zložitý a asi aj bude. Rozdiel medzi šťastne a nešťastne dospievaním človeka je len v tom, či mladý človek má pri sebe človeka, ktorý ho v ťažkých chvíľach nasmeruje, bude sa s ním smiať na hlúpostiach, čo povyvádzal, bude ho počúvať, bude tu vždy pre neho. Pravdupodiac žiaden rodič nie je ideálny. Má právo na chybné rozhodnutia i na omyly, ale nesie za nich zodpovednosť. Pravdou je aj to, že dôsledky niektorýc chýb nesiete aj vy. Myslím si, že to nie je fér. Keďže je to však realita, môžete z toho vyťažiť silu pre seba a pre rozhodnutie čo môžete urobiť vo svojom živote ináč. Chcem, aby ste vedeli, že nech sa deje čokoľvek, Vaši rodičia sa snažia byť rodičmi čo najlepšie ako vedia. Rodič Vám napĺňa tôžbu byť milovaný, prijímaný, túžbu patriť niekam. 

  Každému z Vás želám vnímavé srdce nejakého dospelého človeka a lásku Vašich najbližších.

Toto je venované jedinému nášmu anjelikovi Lei. Navždy ostaneš v našich srdiečkach ako naše slniečko, ktoré rozdáva okolo seba úsmev. Škoda, že už nie si medzi nami. Chýbaš nám :(

 

                                              Pre Leu

Svieti slniečko naše, 
z neba sa na nás díva,
rozjasní lúče svoje,
ktoré v sebe ukrýva.
Život nám veľa toho priniesol,
no veľa si aj odniesol. 
Doteraz neviem pochopiť otázku PREČO?
Zašlo naše slniečko,
zakrývajú ho mraky, 
veď ty si bola naše všetko, 
náš smejo vysmiaty.
Kde si prišla vždy dobrá nálada bola,
naučila si nás, aby sme nemali žiadneho boja.
Už len spomienku v srdiečkach máme,
stratili sme naše slniečko známe.
Dnes sa na nás jeden anjelik díva z neba,
je to naša Leika, nikdy nezabudneme na TEBA!!!!

Tak túto básničku som vytvorila v noci, keď mi bolo dosť oničom, bolo upršané počasie a moje oči boli zaslzené. V ten večer môžem ďakovať jedinému človiečikovi môjmu super kamošovi, bračekovi Maťkovi, že ma tými jeho povzbudzujúcimi sms rozveselil, dodal mi silu a napriek všetkému obetoval svoj spánok, aby rozčaril na mojej tvári úsmev. ĎAKUJEM TI MAŤKO!!!  
         

Plač

Plače. Nebo plače spolu so mnou,

plačem, lebo je to zlé so mnou.

Nevládzem už ďalej ísť,

nevládzem už nič obísť.

Ťažko na srdci mám,

no však žiaľ v ňom ukrývam.

Dosť nebo! Už stačí! Neroň slzy!

Zažen žiaľ, čo ťa v srdci mrzí.

Už dosť! Stačí!

Všetko sa rúti, všetko padá,

žiaľ zo srdca opadá.

Trápenie ničí srdce moje,

trápením ide môj život psychicky dole.

Usmej sa nebo na mňa,

lebo úsmevom sa naplní srdce v žiali moje.

Chlapec a dievča

Chlapec a dievča išli na motorke viac ako 120 km/h.
-D: Spomaľ prosím bojím sa.
-Ch: Nie, nie. Je to zábava.
-D: To teda nie je. Prosím spomaľ už!
-Ch: Fajn. Ak mi povieš, že ma miluješ.
-D: Milujem ťa. Spomaľ už!
-Ch: Teraz ma objím, ako by to bolo posledný krát.
Dievča ho objíme...
-Ch: Môžeš mi dať dole helmu a nasadiť si ju? Zavadzia mi.
Na druhý deň v novinách:
Motocykel narazil do budovy, kvôli zlyhaniu bŕzd. Boli na ňom dvaja ľudia, ale iba jeden prežil. Pravdou je, že chlapec v polovici strmého kopca zistil, že mu vypovedali brzdy, ale nechcel aby to jeho priateľka vedela. Namiesto toho chcel, aby mu povedala, že ho naozaj miluje, posledný krát chcel pocítiť jej objatie a potom jej dal svoju helmu napriek tomu, že to znamenalo jeho smrť, len kvôli tomu, aby ona mohla žiť!
.
.
.
.

Na tento príbeh som našla rôzne rekacie. Tu sú ukážky:
...Strašne smutný príbeh.ale pekný. chalan videl čo im hrozí a obetoval sa.musel ju veľmi ľúbiť...
...Tomu sa vraví láska za hrob...
...Tomu sa povie hlúposť ...

Bolo ich tam veľa, vybrala som len niektoré z nich. Tento príbeh ma veľmi zaujal. Podľa mňa 
málo ľudí by dokázalo niečo také urobiť. Tu prichádzajú rôzne zamyslenia... 
Ale nech sa už každý sám zamyslí a ucelí si postoj na tento príbeh
a na svoj život ako by sme sa my zachovali v takejto
situácií...