6.12.2008

Áno presne tak, je to deň kedy je Mikuláš. Prečo práve o tomto dni som sa rozhodla napísať článok? Asi preto, lebo práve tento deň, v tomto roku bol pre mňa niečím výnimočným s čím sa človek nestretáva každý deň. 
Naša trieda je veľmi výnimočná. Keďže som žiačkou Cirkevného gymnázia, snažili sme sa vymyslieť na nejaké sviatky, nejaké predstavenia, aby sme sa neučili. Ako aj minulý rok - 2007: Živý Betlehem, Mikuláš. Ako druháci sme zorganizovali skupinku ľudí z našej triedy, kto bude robiť Mikuláša, Anjela a Čerta. Na Mikuláša sme sa rozhodli ísť do každej triedy, aby sme im spestrili vyučovanie. Všetci sa učili, ale veľmi sa potešili, keď sme im ho prerušili. V ten rok som robila čerta ( čo sa na mňa aj podobá ). Všetci boli radi, lebo prvý krát na škole sme niečo také zorganizovali, keďže naša škola je veľmi mladá, mali sme tam aj málo tried. 
Tento rok sme sa rozhodli tak isto spraviť Mikuláša. Pribudli nové ročníky, noví prváci. Tento rok som hrala v role Anjelika ( vymenila som si úlohu s čertom ) No nemysleli sme si, že to takto dopadne tento rok... sklamanie... 
Isto sa pýtate, že prečo? Išli sme postupne po všetkých triedach. Najprv sme boli v našej triede, potom k našim tretiakom ( tam to bolo asi najlepšie, čo som si myslela, že to dopadne najhoršie ), k štvrtákom ( tam sa to už začalo... ale dalo sa celkom ), a prváci...
Človek si myslí, že spraví tým druhým radosť, nech majú nejaký zážitok na našej škole... No, ale toto nám stačilo celej našej skupinke, že do ďalších tried nepôjdeme. 
So spolužiačkou, ktorá robila čertíka, sme došli k záveru, žeby sme mohli ísť do Charity, aby sme urobili niekomu radosť, kto si to ozaj zaslúži. A tak sme tento náš plán povedali našej triednej učiteľke. Veľmi sa potešila, že niečo také nás napadlo a tak zavolala do domu Charitas na Mieri, kde sú postihnuté detičky. Náš Mikuláš, nemohol ísť s nami, no po telefonáte sme zistili, že Mikuláš tam už bol, ale Anjel s Čertom ešte nie a tak sme išli. Detičkám sme kúpili niečo sladké. 
Detičky sa čudovali, že sme prišli a tak sme im povedali, že sme sa dozvedeli, že Mikuláš tu už bol, ale my sme sa stratili cestou a tak sme až teraz prišli. 
Rozprávali nám básničky, rozprávali sme sa s nimi, boli pri nás. Mali ste vidieť tých ľudí, čo sa o nich starajú, s akou láskou, koľko energie majú. Nezabudnem na to ako sme boli pri detičkách v jednej izbe kde boli na vozíčkoch, nevedeli hovoriť a ja som bola pri jednom chlapčekovi, ten úsmev... niečo krásne. Chlapček sa strašne tešil, aj keď to nebolo vidno na prvý pohľad, ale keď ste videli ten úsmev, až slzy do očí sa tlačili. Vtedy sa mi toľko veľa myšlienok preháňalo hlavou, že prečo je to všetko tak ako to je. Prečo si ľudia nevedia vážiť aj to málo, čo majú. Ako aj napr. na našej škole s tým Mikulášom. 
V ten deň to bol pre mňa veľmi silný zážitok. Ako sme sa s nimi rozlúčili, vyšli sme vonku, slzy mi išli po lícach. Prišlo mi to tak všetko ľúto. Obdivujem tie detičky, že aj napriek všetkému, čo je s nimi, na každom a jednom vidíte ten krásny úsmev, ktorým sa Vám vedia odvďačiť. 
Ľudia, každému z Vás, by som priala vidieť ten úsmev na detských tváričkách, ktoré sa Vám vedia odvďačiť úsmevom. Bol to krásny pocit, ešte stále to mám pred očkami. Nie je nič krajšie ako úsmev detí.