Toto je venované jedinému nášmu anjelikovi Lei. Navždy ostaneš v našich srdiečkach ako naše slniečko, ktoré rozdáva okolo seba úsmev. Škoda, že už nie si medzi nami. Chýbaš nám :(

 

                                              Pre Leu

Svieti slniečko naše, 
z neba sa na nás díva,
rozjasní lúče svoje,
ktoré v sebe ukrýva.
Život nám veľa toho priniesol,
no veľa si aj odniesol. 
Doteraz neviem pochopiť otázku PREČO?
Zašlo naše slniečko,
zakrývajú ho mraky, 
veď ty si bola naše všetko, 
náš smejo vysmiaty.
Kde si prišla vždy dobrá nálada bola,
naučila si nás, aby sme nemali žiadneho boja.
Už len spomienku v srdiečkach máme,
stratili sme naše slniečko známe.
Dnes sa na nás jeden anjelik díva z neba,
je to naša Leika, nikdy nezabudneme na TEBA!!!!

Tak túto básničku som vytvorila v noci, keď mi bolo dosť oničom, bolo upršané počasie a moje oči boli zaslzené. V ten večer môžem ďakovať jedinému človiečikovi môjmu super kamošovi, bračekovi Maťkovi, že ma tými jeho povzbudzujúcimi sms rozveselil, dodal mi silu a napriek všetkému obetoval svoj spánok, aby rozčaril na mojej tvári úsmev. ĎAKUJEM TI MAŤKO!!!  
         

Plač

Plače. Nebo plače spolu so mnou,

plačem, lebo je to zlé so mnou.

Nevládzem už ďalej ísť,

nevládzem už nič obísť.

Ťažko na srdci mám,

no však žiaľ v ňom ukrývam.

Dosť nebo! Už stačí! Neroň slzy!

Zažen žiaľ, čo ťa v srdci mrzí.

Už dosť! Stačí!

Všetko sa rúti, všetko padá,

žiaľ zo srdca opadá.

Trápenie ničí srdce moje,

trápením ide môj život psychicky dole.

Usmej sa nebo na mňa,

lebo úsmevom sa naplní srdce v žiali moje.

Chlapec a dievča

Chlapec a dievča išli na motorke viac ako 120 km/h.
-D: Spomaľ prosím bojím sa.
-Ch: Nie, nie. Je to zábava.
-D: To teda nie je. Prosím spomaľ už!
-Ch: Fajn. Ak mi povieš, že ma miluješ.
-D: Milujem ťa. Spomaľ už!
-Ch: Teraz ma objím, ako by to bolo posledný krát.
Dievča ho objíme...
-Ch: Môžeš mi dať dole helmu a nasadiť si ju? Zavadzia mi.
Na druhý deň v novinách:
Motocykel narazil do budovy, kvôli zlyhaniu bŕzd. Boli na ňom dvaja ľudia, ale iba jeden prežil. Pravdou je, že chlapec v polovici strmého kopca zistil, že mu vypovedali brzdy, ale nechcel aby to jeho priateľka vedela. Namiesto toho chcel, aby mu povedala, že ho naozaj miluje, posledný krát chcel pocítiť jej objatie a potom jej dal svoju helmu napriek tomu, že to znamenalo jeho smrť, len kvôli tomu, aby ona mohla žiť!
.
.
.
.

Na tento príbeh som našla rôzne rekacie. Tu sú ukážky:
...Strašne smutný príbeh.ale pekný. chalan videl čo im hrozí a obetoval sa.musel ju veľmi ľúbiť...
...Tomu sa vraví láska za hrob...
...Tomu sa povie hlúposť ...

Bolo ich tam veľa, vybrala som len niektoré z nich. Tento príbeh ma veľmi zaujal. Podľa mňa 
málo ľudí by dokázalo niečo také urobiť. Tu prichádzajú rôzne zamyslenia... 
Ale nech sa už každý sám zamyslí a ucelí si postoj na tento príbeh
a na svoj život ako by sme sa my zachovali v takejto
situácií...

 

Čo očakávam od života

Určite každý z nás očakáva niečo od života a ja nie som tomu výnimkou. Všetci chceme niečo dosiahnuť, niečo dostať a očakávať plno možností čo nám život ponúkne. Všetci dúfame a veríme, že nám ponúkne len to najlepšie.
Každý máme jeden život a žijeme ho iba raz. A tak tu teda vzniká jedna otázka: Čo vlastne od môjho života očakávam? Lásku? Peniaze? Zdravie? Zamestnať sa? Je toho veľmi veľa. Aj to sú jedny z mála možností, čo môžem čakať a dúfať, že život mi takéto možnosti ponúkne a ponúkne ich oveľa viac aj keď niekedy si nie je z čoho vyberať, ale musíme brať všetko to, aj čo by sme nechceli. Niekedy zas je to ťažké čo nám ponúkne, lebo je toho veľmi málo a nemáme na výber, no inokedy je toho toľko veľa, že nevieme čo skôr a čo si vybrať. Aj ja očakávam veľmi veľa vecí od života, asi ako každý človek. Veď kto by niečo neočakával? Každý z nás po niečom túži, chce niečo v živote dosiahnuť, nejako vyniknúť a ja tak isto. Dúfam, že mi život ponúkne mnoho možností. Radšej by som si vybrala možnosť, aby som si mala z čoho vyberať a nie, aby som nemala na výber, lebo je to potom dosť ťažké. Keby mi život ponúkol mnoho možností tak by som si vybrala asi tie najhlavnejšie a to, aby som vyštudovala, dobre sa uplatnila v zamestnaní, v bežnom živote, založila si rodinu, žila pokojný život a aby som bola v živote šťastná. Sú to asi bežné veci v živote, ktoré podľa mňa chce skoro každý človek a ja medzi nich tak isto patrím. Nedokážem pochopiť ľudí, čo utrácajú život kvôli tomu, že nič nemajú na výber v živote. Každý ma na výber! Všetci si máme z čoho vyberať, aj keď niekedy z veľmi mála, ale máme a to je hlavné. Tak potom prečo utrácať život kvôli takýmto veciam? Je to dosť nerozumné a bezhlavé. Viem, dnes je ťažká doba, ale prečo utrácať nevinný život, ktorý sa mohol ďalej rozvíjať, očakávať od života kopu vecí, nesplnených túžob, snov. Ja som zatiaľ tomu neprepadla, aby som na niečo také pomyslela, aj keď na mňa prišli tiež také časy, ale po veľmi dlhom premýšľaní som došla k tomu, žeby to k ničomu neviedlo. Musíme si predovšetkým uvedomiť, že život je príliš krátky na zanevrenie sa. Život máme iba jeden a musíme ho využiť naplno ako sa len dá. Ďalej by som sa chcela po úspešnom a práci vyčerpávajúcom živote v starobe niekde usadiť a dožívať svoj dlhý život, spomínať na životné výhry a prehry, starosti i radosti a na prekážky, s ktorými som sa musela nie raz popasovať.
Ak by sa takýto bezproblémový život mal vyplniť práve mne tak by som patrila k tým, čo môžu s kľudom a s úsmevom umrieť. Život máme požičaný a nie darovaný. Preto ho žime tak, aby sme si ho mohli ponechať a očakávať od neho plno vecí a možností.